New York v čase korony

Autor: Mária Haršániová | 22.6.2020 o 9:58 | Karma článku: 4,66 | Prečítané:  1322x

New York je jedno z najkozmopolitnejších miest sveta a nesie prezývku „mesto, ktoré nikdy nespí“. Po 11. septembri 2001, keď bolo zničené Word Trade Center a zanechalo tisícky obetí, po hurikáne Sandy, prichádza vírus COVID-19. 

Mesto New York je jedno z najkozmopolitnejších miest sveta, ktoré hrdo nesie prezývku „mesto, ktoré nikdy nespí“.  Rýchly a hektický životný štýl je pre našincov veľmi príznačný. Po 11. septembri 2001,  keď bolo zničené Word Trade Center a zanechalo tisícky obetí, po devastujúcom hurikáne Sandy v roku 2012, prichádza vírus COVID-19. Je to hádam jedna z najhrozivejších udalostí, ktoré sa v NY za posledné roky stali. Tak ako na celej zemeguli, aj v New Yorku vírus vtrhol do našich životov nečakane.

 Počty  mŕtvych či nakazených sú stále vysoké, vírus pretrváva aj po rasistickom zásahu polície, pri ktorom bol brutálne zavraždený George Floyd. Hoci sa táto smutná udalosť stala iba pred dvoma týždňami, New York sa na nejaký čas premenil na miesto s množstvom protestov, násilia a so zákazom vychádzania v určitých hodinách pre obyvateľov mesta. Momentálne je New York už druhý deň v prvej fáze uvoľnovania opatrení.

Teraz ale k samotnému vírusu. O víruse sa začalo globálne rozprávať už v januári, ale pre mnohých ľudí sa to celé začalo až niekedy na sklonku februára a začiatkom marca, keď začala  byť situácia v New Yorku vážna. Ako študentka sociálnej práce som svoju prax vykonávala v dolnej časti Manhattanu, zvanej Lower East Side. Táto časť susedí s Chinatownom –  štvrťou, ktorá má veľké zastúpenie čínskej menšiny v New Yorku a kde má naše centrum veľa klientov. Chinatownu sa začali ľudia vyhýbať, akoby sa vírus zrodil práve tu.  V tomto období ľudia prestali chodiť do vychýrených a lacných reštaurácií, ktoré sa v tejto štvrti nachádzajú. Turisti sa takisto začali štvrti vyhýbať. 

Typ sociálnej práce, ktorý vykonávam, sa nazýva casework a spočíva v tom, že sociálny pracovník chodí priamo za klientom domov. Druhý marcový týždeň sme začali s našimi klientmi obmedzovať priamy kontakt. Práca sa čiastočne začala vykonávať cez telefón. 

Nanešťastie, v centre, v ktorom praxujem, zomreli v priebehu dvoch mesiacov od vypuknutia vírusu traja kolegovia a dvaja klienti boli vírusom COVID-19 nakazení. Medzi nimi aj moja blízka spolupracovníčka. Bohužiaľ, dnes už nie je medzi nami. V posledný deň, keď sme sa ešte v práci stretli, bolo to 13. marca, sme dostali prvé informácie a pokyny, ako sa proti tejto invázii vírusu chrániť – umývať si často ruky, nedotýkať sa tváre a udržovať od ľudí odstup. V ten deň sme so Susan išli spoločne na zastávku metra a rozlúčili sme sa. V pondelok sme sa v práci už nestretli, keďže sme od šéfky dostali cez víkend inštrukcie k práci z domu. Karanténa sa teda mohla začať. Tá pokračuje pre mnohých ľudí až do dnešného dňa. Škola sa takisto zatvorila a výučba začala tiež na diaľku. Pamätám si, ako sme si so Susan uťahovali z toho, že by bolo celkom fajn sa do práce na nejakú dobu nevrátiť a my by sme mali od školy a praxe na chvíľku pokoj. Každopádne, Susan sa nakazila vírusom COVID-19 nasledujúci týždeň a o dva týždne nato zomrela.

Jedna vec, ktorú som si nemohla nevšimnúť na celej tejto situácii, je práve to, ako pomaly sa všetko hýbalo dopredu a tiež predsudky voči štvrti Chinatown a ázijskej populácii. 

16. marca sa oficiálne zatvorili školy, podniky, reštaurácie, fitnescentrá, kiná, divadlá atď. „Nonessential workers“ začali pracovať z domu a zostali tí „essentials“ a pracovníci v prvej línii. 

Nastalo obdobie ticha, ktoré sa nieslo prázdnymi newyorskými ulicami. To ticho a to prázdno bolo pre mesto veľmi nezvyčajné. Jar je v New Yorku obdobím, kedy sa tu nachádza množstvo turistov – v januári a vo februári je ich tu oveľa menej, ale v marci sa mesto začína napĺňať. Takisto  pracujem dva dni v týždni v newyorskom múzeu „The Frick Collection“, v ktorom s jarou vždy pribúda množstvo turistov.

Prázdno v meste síce môže vyvolať veľa inšpirácie pre spisovateľa alebo vyburcovať fantáziu človeka smerom k apokalyptickým víziám, avšak realita, ktorá Newyorčanov zasiahla, je silná a pre mnohých je samotná apokalypsa už to, čo sa týka ich budúcnosti. Hoci som pracovala v múzeu iba na polovičný úväzok, bol to aspoň príjem, ktorý pokryl základné životné náklady. Našťastie nám vláda v apríli poskytla podporu vo forme 1,200 dolárov a chystá sa vyplatiť ďalšiu podporu, teda aspoň dúfajme. Tak ako množstvo Newyorčanov, aj ja som sa musela prihlásiť na úrad práce. Čo sa týka bývania, sú ľudia, ktorí sa dostali do nie veľmi priaznivej situácie a nemôžu si dovoliť zaplatiť nájomné. Tu sa všetko začína podobať na krízu v rokoch 2007 – 2008, v ktorej najviac utrpeli imigranti a ľudia žijúci na pokraji chudoby. Vláda má takisto program na roznášku jedla zadarmo, ale sú to hlavne neziskové organizácie a charita, ktoré pomáhajú tým najchudobnejším v rámci stravovania, ošatenia či útulkov, ale týchto ľudí, ktorí potrebujú pomoc, pribúda a nie je možné poskytnúť každému základné životné potreby. 

Žijem v Brooklyne a to ticho tu nie je až také obrovské ako na Manhattane. V marci a v apríli to síce neprekypovalo ruchom, ale v máji začalo byť všetko iné. Vonku sa to začalo hemžiť cyklistami, bežcami, psičkármi, mládežou sediacou pred budovami domov a púšťajúcou si hlasnú hiphopovú hudbu, chlapcami hrajúcimi basketbal na odľahlých ihriskách či pouličnými predajcami – najnovšie rúšok. Najväčšie parky sa začali napĺňať. Brooklyn začal žiť skoro tak ako pred rokom. Ľudia si ešte stále uvedomujú hrozbu vírusu – von chodia  s rúškami a navzájom sa oblúkom obchádzajú. Na jar je počasie vydarené a volá von. Niečo sa ale zmenilo. Všimla som si to už pred pár týždňami, keď som absolvovala s priateľmi návštevu parku. Ľudia sú k sebe milší, viac sa usmievajú a akoby sa všetko na chvíľku zastavilo. Nič nie je ako predtým – ako napríklad pred rokom. Každý z mojich priateľov a známych pozná niekoho, kto na vírus buď zomrel, alebo sa nakazil. Každý reagujeme odlišne na tragické udalosti a máme inú psychickú odolnosť, ale táto skúsenosť zmení každého iným spôsobom, zmení životy ľudí a mesto poznačí.  Nečakané úsmevy na uliciach sú toho dôkazom. 

Po zavraždení Afroameričana Georga Floyda bielym policajtom v Minessote, New York  ešte stále bojuje s vírusom COVID-19, ale momentálne tiež s „vírusom“ zvaným rasizmus a nespravodlivosť. Táto situácia nie je utešujúca, akokoľvek sa na ňu pozeráme.  

Hoci protesty, ktoré sa v meste uskutočnili, mali byť mierumilovné a na podporu boja proti rasizmu, vyústili v niekoľkých prípadoch do násilných nepokojov. O rasizme sa začalo rozprávať viac, korona sa posunula do úzadia. Možno New York stratil ten entuziazmus, ktorý začal byť v máji po dlhých mesiacoch veľmi očividný, ale nedá sa povedať, že by ľudia stratili nádej. Tá pretrváva. 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Gröhling sa obhajuje vtedy platnými pravidlami, niekoľko sporných otázok zostalo

Minister pošle na Paneurópsku vysokú školu kontrolu.

Dobré ráno

Dobré ráno: V Poľsku sa ľudia bijú na uliciach kvôli politike

Čo hovoria prezidentské voľby o našom susedovi.

Zomrel bývalý generálny tajomník KSČ Miloš Jakeš

Úmrtie jeho blízki tajili, pohreb sa už konal.


Už ste čítali?