Týka sa to aj vzdelávania a výučby na školách. V septembri sa v New Yorku začala škola, a rodičia žiakov si mohli vybrať systém výučby. Mohol byť prezenčný a distančný v jednom, čiže takzvaný blended alebo druhý variant, iba dištančný spôsob výučby. Vysoké školy a univerzity to majú veľmi individuálne, hoci poväčšine sú dištančné. Môj posledný rok praxe a školy sociálnej práce je tiež odlišný od minulého. Nie je ľahké študovať a vykonávať túto profesiu na diaľku. Moja škola tento rok funguje len diaľkovo, je ale veľmi flexibilná voči požiadavkám študentov a mnoho profesorov ešte stále zápasí s technológiou. Neprejde deň, kedy by som nepočula niekoho sťažovať sa na niečo, čo spôsobil koronavírus. Či už profesorov, ktorí nám študentom dokonca dovolia odovzdávať aj „trochu kratšie“ seminárky a nič sa nedeje, čo sa mi nikdy predtým nestávalo, alebo študentov, ktorí musia byť počas hodiny s deťmi, keďže ich nemajú kam umiestniť kvôli nedostatku otvorených škôlok. Čo sa týka mojej praxe, výhodou je, že tento rok som začala vykonávať psychoterapiu, čo je možné aj na diaľku. Hoci je to iné, ako by to bolo prezenčne, keďže nemám možnosť klienta vidieť naživo. Moji klienti sú mladí ľudia a niektorí z nich patria do takzvaných marginalizovaných skupín. Počas terapie sa vždy nájde aspoň zopár minút na tému koronavírus a izolácia alebo je celý rozhovor zameraný práve na vírus, ktorý zmenil život dotyčného klienta. Všimla som si, že veľa ľudí pozastavilo svoje plány do budúcnosti, či už akademické, pracovné alebo osobné, a sú radi, že oni a ich rodiny finančne vôbec prežijú.
Aj bezdomovectvo je veľký problém. Bezdomovcov pribúda ako húb po daždi. V New Yorku je desiatok tisíc detí školského veku, ktoré sú bezdomovci. Problém je v tom, že týmto školopovinným deťom, ktoré do školy aj chodili, vírus dochádzku zastavil. Buď kvôli tomu, že ich rodiny nemajú internet či počítač, alebo dostatok priestoru na výučbu, keďže veľká väčšina bezdomovcov býva v útulkoch alebo takzvaných welfare hotels. Hoci, štát poskytol školám počítače a pripojenie na internet, nie všetkým sa takáto pomoc ušla.
Keď rodina v NYC skončí na ulici, je to pre nich vo všeobecnosti bludný kruh. Ťažko sa z neho dostávajú deti, ktoré v mnohých prípadoch tento kruh nikdy neopustia, alebo sa im v dospelosti veľmi ťažko začína a začleňuje do sociálneho života mimo ich rodiny. Koronavírus toto všetko ešte zhoršuje. Mnoho ľudí stratilo prácu, či z rôznych dôvodov nemôžu poberať sociálne dávky. Nezabúdajme na to, že mnohí z nich sú nelegálni imigranti, takže nemajú na dávky nárok. Stratili prácu, ktorú vykonávali na čierno. Bezdomovectvo sa teda zhoršuje a pribúda ho. Deti z takýchto rodín, ktoré by mali byť v škole, momentálne túto možnosť nemajú. Útulky síce v NYC existujú, ale v tomto období majú obmedzenia súvisiace s vírusom. Ak rodina spí na ulici z dôvodu, že nemá kam ísť, deti sú z rodín okamžite odobraté Child Protective Services. čo je vládna agentúra na ochranu detí. Dieťa sa potom dostane do sociálneho systému, ktorý nezaručuje žiadnu budúcnosť. Tu nie je na vine iba pandémia. Môžeme sa sťažovať donekonečna, poukazovať na osemdesiate roky, keď Reaganova vláda presadila množstvo obmedzení v programoch sociálneho zabezpečenia a takisto obmedzenia v public housing, niečo ako u nás sociálne bývanie, lacný typ bývania, na ktorý mali nárok rodiny s nízkymi príjmami. O tomto by sa dala hádam napísať kniha, alebo desiatky blogov. Keď sa v roku 2020 k tomu pridá koronavírus a nezamestnanosť, stagnácia ekonomiky atď., bludný kruh sa zväčšuje.
Dištančná forma výučby má svoje limity. Deťom, ktoré majú možnosť sa dištančne učiť, takýto spôsob vyučovania stopercentne nenahradí výučbu v škole. Tvrdia to profesori, ktorí si všimli množstvo detailov, ako napríklad nesústredenosť, hlavne u tých detí, ktoré už pred vírusom mali problémy so sústredením. Netreba zabúdať ani na deti so špeciálnymi potrebami. Veľa programov, ktoré pre tieto deti štát vyčlenil sa nedá realizovať, pretože je nutné, aby boli prezenčné. Tieto deti potrebujú špeciálnu individuálnu starostlivosť. V USA sú milióny detí s Downovým syndrómom, ktoré potrebujú hlavne fyzickú terapiu, čo samozrejme, cez internet možné nie je.
Toto všetko sa odrazí v budúcnosti. V mojej škole a praxi si profesori pre študentov vyhradia aspoň pár minút na meditáciu. Môžeme si počas nich vypnúť kamery a zavrieť oči, zhlboka dýchať. Každý má možnosť vyjadriť svoje myšlienky a rozprávať s čím zápasí. Myslím si, že s takýmto „odľahčením“ sa nám lepšie študuje. Profesori nám neustále pripomínajú, aká dôležitá je self-care, čiže starostlivosť o seba a hoci je to povzbudzujúce a pozitívne, v skutočnosti nikto nevie, kam smerujeme. Tento fakt zostáva. Tak ako som to počula v škole. Day by day. Deň po dni. Treba bojovať, žiť a napredovať, ak sa dá. New York je mesto, ktoré sa hýbe, táto stagnácia sa však odráža v ekonomike, čo sme už mali možnosť pocítiť, a odrazí sa aj na budúcej generácii, u detí, vo vzdelaní, v komunikácii a ich sociálnej interakcii. Je pozitívne, že pomoc prichádza cez neziskové organizácie a individuálne, od ľudí.
S jednou klientkou sme sa rozprávali o tom, čo je to americký sen a čo všetko pre ňu aj jej rodičov pochádzajúcich z Kolumbie znamenal. Povedzme si to úprimne – žiadna krajina, alebo jej systém, nie je dokonalý. A ten americký sen je už možno iba pojem, ktorý sa nám rozplýva pred očami. Myslím si, že v tomto prípade je dôležitá podpora, ktorú si navzájom môžeme poskytnúť, najmä ľudskosť. Keď sa systém, štát a pravidlá nebudú zlepšovať, ľudia si môžu pomôcť aspoň individuálne. Tak sa to poväčšine deje v New Yorku.
